Vladimír Dlouhý na tému: „Môj život v politike“

Vladimír Dlouhý je český ekonóm a politik, bývalý podpredseda strany ODA a minister priemyslu a obchodu v rokoch 1992 – 1997 vo vláde Václava Klausa. V rokoch 1989–1992 bol ministrom hospodárstva ČSFR. Teraz pôsobí v súkromnej sfére a venuje sa poradenskej a pedagogickej činnosti. V máji 2014 bol zvolený za prezidenta Hospodárskej komory SR.

Po absolvovaní štúdia ekonómie na Vysokej škole ekonomickej v Prahe, pôsobil ako pedagóg na VŠE. V rokoch 1984 -1989 sa stal vedeckým pracovníkom, neskôr zástupcom riaditeľa Prognostického ústavu ČSAV. V decembri 1989 bol občianskym fórom nominovaný do československej vlády. Vo vládach rokov 1990 -1992 postupne zastával rôzne ministerské posty. V rokoch 1991 – 1997 bol za ODA ministrom priemyslu a obchodu vo vládach Václava Klausa. Po roku 1997 odchádza z politiky a pôsobí ako prestížny ekonomický poradca medzinárodných spoločností ABB a Goldman Sachs. Je členom exekutívneho výboru, Trilaterálna komisia a jeho meno figuruje v štatutárnych orgánoch niekoľkých firiem. Od roku 2009 je s prestávkou členom Národnej ekonomickej rady vlády. Od roku 2011 je člen dozornej rady Telefónica Czech Republic, a.s. 5. októbra 2012 oznámil oficiálnu kandidatúru na prezidenta SR, zvolený nebol.

Ako ste sa vlastne dostali k politike a kedy sa u Vás po prvýkrát objavil záujem o politické dianie?

Ja som o politike nikdy nepremýšľal, ale pred 25 rokmi počas revolúcie ma oslovil Václav Havel, či nechcem vstúpiť do vlády. Pravda je, že ma to prekvapilo, ale po chvíľke premýšľania som ponuku prijal, hoci to bol asi najšialenejší krok môjho života.

V rokoch 1992 – 1997 ste boli ministrom priemyslu a obchodu. Ako by ste zhodnotili svoju pôsobnosť na ministerstve? Je niečo, čo sa Vám naozaj podarilo, a naopak niečo, čo by ste teraz urobili inak, keby ste mohli?

Ja si najviac vážim tie prvé 2 – 3 roky. Obdobie základnej ekonomickej transformácie, o ktorej sa vedú dodnes spory, rýchlej liberalizácii cien, medzinárodného obchodu, prvej malej privatizácie a reštitúcie a súčasne s tým nutná makroekonomická stabilizácia, ktorá bola potrebná preto, aby tu nevypukla vysoká inflácia a nezamestnanosť. Myslím si, že toto obdobie sa podarilo veľmi, hoci sú na to dnes rôzne názory. Potom ale nastalo to ťažšie obdobie, obdobie privatizácie a štrukturálnych zmien, predovšetkým v našom priemysle, kde mnoho tých rozhodnutí, braných spätne, nebolo ideálne, ale osobne si myslím, že aj keď sa tieto rozhodnutia stali opäť predmetom rôznej kritiky a politických bojov, napriek tomu bolo toto obdobie v polovici 90 rokov, z hľadiska dlhodobého, pre Českú republiku a ekonomiku dobré a prínosné.

Keby ste mali povedať, čo sa podľa Vás zmenilo v politike za posledných 20 rokov?

To je správna otázka, že sa pýtate na obdobie 20, nie 25 rokov, pretože 25 rokov je to od konca komunizmu, čo bola zásadná zmena v politike hneď. Myslím si, že odvtedy, čo som bol v politike, sa tu zmenilo naozaj veľa, ale nie som si istý, či k lepšiemu. Podľa môjho názoru sa politika zmenila skôr k horšiemu a to kvôli tomu, že o politiku nemajú záujem kvalitný ľudia, ktorí sa skôr sústredia na podnikanie, vedeckú kariéru a iné veci. Veľa osobností sa teraz snaží do politiky vracať, lenže predstava, že špičkový umelec alebo lekár vstúpi do politiky a niečo zachráni, je mylná. Takto to bohužiaľ nejde, každý musí do politiky vstúpiť a držať sa názorov a postupov v rámci štandardných politických strán. Som tiež veľmi kritický k rokom po roku 2004, pretože zdieľam rozčarovanie nad korupciou a nad nízkou flexibilitou a neschopnosťou politiky reagovať na problémy, ktoré pred nami sú. Pozri neefektívne čerpanie európskych peňazí, výstavba dopravnej a ďalšej infraštruktúry v našej krajine a ďalšie podobné veci.

Teraz sa pohybujete skôr v súkromnej sfére. Plánujete návrat do politiky?

Ja som pred 2 rokmi kandidoval na prezidenta republiky a teraz som tak na pomedzí súkromnej a politickej sféry. Teraz som sa stal prezidentom Hospodárskej komory SR, čo nie je úplne súkromná funkcia, hoci je to neštátna inštitúcia, ktorá zastupuje podnikateľov, predsa len ma aj táto funkcia privádza na rozhraní medzi politikou a súkromným podnikaním. Táto funkcia ma však veľmi baví, hoci je spojená s veľkým množstvom práce a nie je to honorovaná pozícia.

Kandidoval ste tiež na prezidenta SR, avšak prvá kandidatúra nebola úspešná. Plánujete niekedy v budúcnosti kandidatúru zopakovať?

Túto otázku dostávam často, ale zatiaľ sa k nej nechcem vyjadrovať. Teraz som prezidentom Hospodárskej komory SR. (smiech)

Stali ste sa novým prezidentom Hospodárskej komory, plánujete hneď na začiatku nejaké zásadné zmeny?

Ja si myslím, že už sme celkom zásadné zmeny urobili v tom, ako HK funguje, ako je viditeľná, k čomu všetkému sa hlási – chceme byť výraznejším partnerom vlády a ďalších inštitúcií pri diskusiách o hospodárskej politike. Chceli by sme tiež skvalitniť vecnú stránku, aby naše názory a stanoviská boli lepšie prepracované, avšak to je beh na dlhšiu trať.

Myslíte si, že je vhodné zvažovať prechod na Euro v čase, keď hrozí rozpad Eurozóny a možno aj celej EÚ?

Nemyslím si, že hrozí rozpad EÚ. Ako to bude a čo sa stane je samozrejme ešte otázka, ale osobne si myslím, že sa EÚ stabilizuje. Bude to však podľa môjho názoru stabilizácia zložitá, ktorá nepovedie k nejakému veľkému hospodárskemu rastu v Európe. Práve z tohto pohľadu si myslím, že Česká republika by zatiaľ mala zostať mimo Euro, musíme sa však správať, ako keby sme členmi Eura boli av okamihu, keď bude isté, že je kríza eurozóny definitívne zažehnaná, čo ešte dnes podľa mňa isté byť nemôže , tak môžeme zvážiť prijatie Eura, čo bude podľa môjho názoru najskôr v roku 2018 – 2020.

Aký je podľa vás kľúč k úspechu?

Podľa mňa, či je človek úspešný, si musí povedať sám on a nie ostatní. Človek môže byť nie príliš verejne viditeľný, môže to byť podnikateľ s 10 zamestnancami, môže to byť inžinier vo fabrike a môže to byť veľmi úspešný človek, aj keď ho tak okolie nehodnotí. Človek by mal mať vlastný cieľ a vlastnú predstavu, čo by chcel robiť a čo dosiahnuť. A pokiaľ sa mu to podarí a bude cítiť, že veci robí dobre, tak z toho môže cítiť veľký pocit úspešnosti. Sú ľudia, ktorí majú vysoké funkcie vládne, manažérske, ale nie sú šťastní a nemajú pocit úspešnosti.