Spoločenská zodpovednosť je súčasťou úspechu, hovorí Dalibor Dědek

Spoločenská zodpovednosť je súčasťou úspechu, hovorí Dalibor Dědek

Úspešný český podnikateľ a miliardár Dalibor Dědek začínal v automobilke LIAZ. V roku 1983 získal inžiniersky titul na ČVUT (odbor mikroelektronika), v roku 1990 založil v Jablonci nad Nisou firmu Jablotron, ktorá vyrába hlavne zabezpečovacie alarmy a jej ročný obrat dosahuje 2 miliardy korún. Svoje zabezpečovacie zariadenia a elektroniku vyváža do 80 krajín sveta, čiastočne vyrába v Číne. V roku 1994 získal titul Podnikateľ roka. Dalibor Dědek patrí medzi tých pár ľudí, ktorí sú na verejnosti málo vidieť, ale o to viac pracujú. Výrobky jeho firmy Jablotron vrátili Českú republiku späť na mapu krajín vymýšľajúcich elektroniku. Je to inšpiratívne ťahúň, vizionár a filantrop.

Kedy a ako vznikol nápad založiť spoločnosť JABLOTRON? Od čoho sa odvíja názov JABLOTRON?

Tesne po revolúcii, v roku 1990, sme založili firmu, pretože sme mali pocit, že dokážeme svetu ukázať, že elektronika, ktorá bola vtedy považovaná za stratenú vec, nie je zďaleka stratená. A názov firmy Jablotron – či chcete vyrábať elektroniku a voláte sa Dědek, tak to nie je úplne vhodná kombinácia, aby ste mohli hlásať – kupujte si najmodernejšiu elektroniku od Dědka, preto sa tu objavuje názov Jablo, čo je odvodené od mesta Jablonec a potom koncovka tron, aby sme dodali trošku technickú stránku tomu názvu. Žiadna hlbšie úvaha za tým nebola.

Čo bolo Vaším prvým produktom? Venovala sa firma už od začiatku elektronickému zabezpečenia budov?

Nie. My sme sa spočiatku pustili do výroby priemyselnej automatizácie, lebo to bola oblasť, v ktorej sme mali skúsenosť. Začali sme vyvíjať riadiace systémy pre testovanie spaľovacích motorov, vyvinuli sme vlastný gravimetrický palivomer a podobné veci. Hneď v začiatku, keď sme boli vo firme iba štyri, sme dostali veľkú zákazku od štátneho podniku Československej automobilovej opravovne v hodnote asi 1,2 milióna korún, čo v tej dobe bolo naozaj niečo úžasné. Keďže sme ale nemali zhola nič, tak sme obišli známe a príbuzných, ktorí nám radi požičali, pretože sme mali seriózne zákazku. Rodičia aj rodičia mojej manželky radi zastavili svoje domy na úver v banke, ale bohužiaľ než sme stihli vyrobiť prvý riadiaci systém, na ktorý sme nakúpili materiál, tak štátna firma skrachovala, a nám ostali dlhy a veľa vecí, ktoré nikto nechcel. Našťastie sme mali už taký malý nápad vo vrecku. Začali sme vyrábať konvertory pre prispôsobenie videorekordérov a televízorov pre našu normu, ktorá bola odlišná od štandardu v západnej Európe, a ľudia si vtedy dovážali veľa elektroniky. Tým sme prišli na myšlienku vyrábať niečo pre širší trh, nie iba pre kľúčového zákazníka. To nám pomohlo prežiť a získať čas na rozmyslenie. V tom čase prebiehala malá privatizácia a totálnej amnestie, čo bola úžasná kombinácia k tomu, aby sme začali vyvíjať a vyrábať zabezpečovacie systémy.

Aké boli začiatky podnikania? Je niečo, na čo spomínate rád, poprípade na čo by ste rád zabudol?

To je hrozne jednoduché. Rád spomínam na všetko, čo sa odohralo počas doby, kedy sme začali podnikať aj počas celého podnikania. Ja mám totiž možná od narodenia taký dar, že všetky zlé veci ihneď zahadzuje. Takže keď sa pozriem cez rameno, tak ja som prežil bezchybný život plný príjemných chvíľ. Každý máme právo rozhodnúť sa, či si do pamäti uložíme trápenia či veci príjemné.

Z Jablotronu sa stala obrovská firma s miliardovým obratom. Ako sa Vám to podarilo? Vďaka čomu sa podľa vás firma takto rozrástla?

My sme mali obrovskú výhodu v tom, že sme začínali od nuly a každý, kto k nám prišiel, chcel niečo dokázať, nie len byť zamestnaný v teple. My sme nemohli nikomu ponúknuť žiadne super podmienky, ale mohli sme mu ponúknuť sebarealizáciu. Na tom je to dodnes postavené. Darí sa nám formovať tím schopných a motivovaných ľudí. To je základ úspechu.

Plánujete do budúcna v spoločnosti nejaké zásadné zmeny? Napr. vytvorenie nového produktu, rozšírenie na nové zahraničné trhy?

To ani nemusíme plánovat, to má Jablotron v genech. Změny jsou naší podstatou. Nikam nevede, pokud někdo vyrábí to, co každý jiný a liší se pouze v barvě, ceně nebo tvarem. Pokud mám něco jiného, než má konkurence, tak mám větší šanci na úspěch. Platí to nejen o produktech, ale také o vnitřním fungování firmy.  Proto se snažíme o neustálé změny.

Vaše produkty sa predávajú takmer po celom svete. Je zložité preniknúť na kontinenty ako je Afrika alebo Ázia?

My predávame do celého sveta, ale objemy do rôznych krajín sa výrazne líši. Pre nás je najjednoduchší predávať tam, kde je mentalita ľudí podobná ako u nás. Trhy typu Afrika, Ázia a podobne síce majú potenciál, predávame tam, ale predaja sú oveľa nižšie a často i problematické. Napríklad do Číny nepredávame naše najnovšie veci, lebo tam už v minulosti naše produkty okopírovali a spôsobilo nám to viac škody ako úžitku. Zameriavame sa predovšetkým na trhy, kde chápeme mentalitu ľudí. To, že predávame pravidelne do 70 krajín sveta, je tiež dané tým, že si nás veľa zákazníkov našla bez nejakého nášho aktívneho marketingu, pretože aj v tých najchudobnejších krajinách sa kradne a ľudí si tam chcú chrániť majetok. Predávame napríklad na ostrov Borneo, a keď som to tam neskôr videl, tak som skoro nechápal, čo si tí ľudia vlastne chcú chrániť. Naše merítka hodnôt sú úplne iná?

Aké vlastnosti by správnemu podnikateľovi nemali chýbať a aké im podľa Vás dnes chýba?

Ja si myslím, že podnikateľovi by nemal chýbať optimizmus, česť a morálka. Som presvedčený o tom, že keď porovnám podnikateľa dnes a v 90. rokoch, tak že tu došlo k dramatickému zlepšeniu. V 90. rokoch som nechcel nikde hovoriť, že som podnikateľ či majiteľ firmy, pretože tam si hneď každý dal znamienko rovnosti, že som zlodej a tunelár a podobne. Vtedy pýchou spoločnosti boli politici, ktorí spôsobili zmenu režimu, zatiaľ čo na podnikateľov bolo nazerať ako na zlodeja. Každopádne 20tich ročná práca prečistila podnikateľský káder natoľko, že sa tu už nájdu prevažne podnikatelia, ktorí tie základné charakteristiky spĺňajú.

Je o Vás známe, že financujete rad filantropických projektov. Myslíte si, že by úspešní a bohatí ľudia mali mať spoločenskú zodpovednosť?

Ja si myslím, že to je úplne prirodzené. Ak niekto prejde tým procesom úspešného businessmanov, tak k tomu skôr či neskôr dospeje. Na jednu stranu generujete nejaké prostriedky, odvádzate dane do štátneho rozpočtu, a keď potom vidíte, ako je s tým zaobchádza, tak sa pri tom môžete zlostiť a hovoriť si, že už im nedáte ani korunu, alebo si poviete, že demokracia má jednoducho svoje limity a nejde to urobiť o moc lepšie. Ja som presvedčený, že čím menej peňazí tečie cez štátnu kasu, tým lepšie. Štát by si mal ponechať iba základné úlohy, tj. Dopravnú infraštruktúru, vzdelanie, obranu atď., Ale rozhodne by sa nemal montovať do businessu.

V čom tkvie podľa vás tajomstvo úspechu?

No, to keby som vedel. (Smiech) Ja si nemyslím, že niekto, kto došiel k úspechu, na to má recept. Je to dlhá cesta a neustále hľadanie. Dopredu sa musí postupovať krôčik po krôčiku. Pokiaľ by Vám niekto tvrdil, že má zaručený recept na úspech, tak by som sa mu radšej vyhol. Je to zvyčajne manipulácie, ktorá v skutočnosti sleduje iný cieľ.

Čo by ste poradili začínajúcim podnikateľom, ktorí chcú v dnešnej dobe založiť vlastné podnikanie?

Podľa mňa by to mali byť optimisti, ktorí sa skutočne snažia byť prospešní iným. Každý, kto chce začať podnikať, musí zvážiť, či má jeho zámer potenciál na úspech. To znamená, či zamýšľaný proces má vôbec predpoklad k tomu, aby to, čo generuje na výstupe, bolo viac než to, čo do neho vkladáme. Ak si niekto urobí svoj businessplan, tak by od neho mal trošku odstúpiť a znovu si to prepočítať a v jednoduchej excelovskej tabuľke porovnať, či sú jeho odhady triezve. Nemá zmysel nastaviť si vstupné parametre tak, aby výsledok bol optimistický. Niekedy sa stretávam s tým, že si záujemcovia o podnikanie vypracujú nádherný elaborát, v ktorom forma prevyšuje obsah. A to je zle.

Takže ďalšou radou by mohlo byť nenechať sa odradiť tým prvým neúspechom? Vy ste sa tiež vlastne nenechal odradiť prvým neúspešným projektom a skočil ste do ďalšieho.

Málokedy sa niečo podarí na prvýkrát. Preto je vždy dobré mať nejakú zručnosť, ktorá Vás dokáže uživiť. Mňa vždy napríklad nesmierne pomáhalo vedomie, že som vyučený elektrikár a s touto profesiou sa vždy dokážem uživiť. Nikdy som to vlastne nemusel použiť, ale je bezva mať ten pocit.