Oddeľovanie osobného a pracovného života je scestné, hovorí kouč a lektor Petr Sedláček

Pracoval alebo pracuje pre klientov ako napr. Siemens, ČSOB, Kofola, LG, Osram, ImageLab, Česká podnikateľská poisťovňa, Ministerstvo priemyslu a obchodu, Asociácie prevádzkovateľov mobilných sietí, Regionálny operačný program Stredná Morava alebo Akzo Nobel. Jeho doménou je coaching, osobný rozvoj, komunikačné stratégie, krízová, interná a mediálnej komunikácie. Spája svet biznisu so svetom alternatívnych terapeutických postupov, je totiž tiež úspešným terapeutom so stovkami klientov po celej SR. Skúsenosti zo sveta vrcholného biznisu i zo sveta alternatívnych filozofických smerov (ktorým sa Sedláček venuje cez pätnásť rokov) tak dávajú jeho prácu málo vídané variabilitu.Petr Sedláček vyučuje na Business Institute v programe MBA Public relations a komunikácie.

Dobrý deň, pán Sedláček, rád by som Vás privítal u nás na Business Institute. Ako sa môžeme dočítať vo Vašom medailónika, pôsobil ste na mnohých manažérskych pozíciách vplyvných firiem. Popri tom sa však zaoberáte alternatívnymi terapeutickými a filozofickými postupy. Sú to zdanlivo protichodné smery, myslíte, že je možné ich nejako prepojiť?

Ja si dokonca myslím, že to ani nejde inak, než nepropojit. Podľa môjho názoru je oddeľovanie osobného a pracovného života úplne scestné. Každý človek je osobnosť, a aj keď dorazí do práce, stále je to stále on sám. To, aká osobné témy v danú chvíľu rieši, sa premieta aj do jeho práce a ovplyvňuje spôsob jeho rokovaní s ľuďmi, spôsob ich vedenie a celkový spôsob pôsobenia na okolie. Nie je možné odložiť osobnosť na vešiak a prísť do práce ako „tabula rasa“, to je holý nezmysel. A rovnako tak, málokto z nás dokáže dôjsť z práce domov a úplne vypnúť a na prácu si ani nespomenúť. Takže pre mňa táto téma nie je oddeliteľné jedno od druhého, ale naopak ide o ich vhodné prepojenie tak, aby človek mohol žiť šťastný život. A v tej chvíli nezáleží na tom, či ste v práci či doma. Keď je človek šťastný, je šťastný kdekoľvek.

S tým nemôžem nesúhlasiť. Možno je ale škoda, že mnohí manažéri si tieto súvislosti často nepripúšťajú a neuvedomujú.

To je pravda. Existujú dospelí manažéri, ktorí si to uvedomujú. Ale sú tiež manažéri, ktorí pracujú ako deti a túto súvislosť nevidí. Mnohí z nich majú pocit, že keď sú šéfovia, tak sa musí správať ako šéfovia. Nepochopili, že do manažérskej role sa dostali preto, že sú takí, akí sú, a že je to potrebné rešpektovať aj pri ostatných. Zrazu majú pocit, že odteraz už musia byť (ako vedúci či manažéri) niekým iným, čo je falošné a nemôže to nikdy fungovať.

Len si vezmite ten paradox, ako firemné oddelenie, ktoré sa má starať o ľudí, sa vo väčšine prípadov stále volá oddelenia ľudských zdrojov. Spoločnosti tvrdia svojim zamestnancom, že sú pre ňu tým najdôležitejším, čo majú, ale súčasne na ne nazerá ako na zdroj, na niečo medzi sústruhom a počítačom. Nájdu sa dnes už ale aj chytré firmy a toto sa začína meniť. Aspoň v niektorých spoločnostiach. Začínajú si uvedomovať, že skutočne nemožno oddeliť osobnosť človeka od pozície, ktorú zastáva. Výsledkom je potom aj skutočnosť, že dochádza k premenovaniu týchto oddelení na oddelení starostlivosti o zamestnancov? či oddelenia vzťahov so zamestnancami. Deje sa to síce pomaly, ale začína sa to diať, čo ja zo svojho pohľadu vidím ako veľký posun. Premieta sa to aj do mojich zákaziek týkajúcich sa rozvoja zamestnancov vo firmách, ktoré by niekoľko rokov späť boli úplne nereálne, všetci by ma považovali za blázna. Doba sa veľa mení a firmy začínajú vnímať, že ľudia sú ľudia, a že atmosféra spolupráce vo vnútri firmy je prospešnejšia ako atmosféra konkurencie.

Ako ste sa k tejto problematike vlastne ako manažér dostal a prečo Vás zaujala?

J

Ja som sa k nej nedostal ako manažér. Mám tú výhodu, že som po týchto záležitostiach začal pátrať už veľmi dávno, v ranom mladosti. Keďže mi pripadalo skutočne podivné, že by zmysel našej existencie tkvel v tom, že budeme chodiť do školy, potom do práce, potom si založíme rodinu a môžeme v pokoji zomrieť. Mal som pocit, že musí byť niečo za tým. A tak som to niečo za tým začal hľadať. Vzhľadom na to, že popri práca lektora a kouča pôsobím aj ako terapeut, bolo moje zadanie jednoduché: pozrieť sa sám na seba, na svoje starosti, na svoje strachy, bolesti, na všetky osobné témy a zistiť, prečo robím to, čo robím, bez toho aby som koľkokrát chcel. Postupne som zistil, že ma to veľmi fascinuje a veľmi ma zaujíma, ako človek funguje a čo sa dá urobiť pre to, aby každý človek mohol žiť šťastný život.

Ako ste sám už spomenul, pôsobíte teraz ako lektor, kouč a terapeut na Dvoře Sychrov, kde organizujete rôzne semináre a prednášky. O aké témy je najväčší záujem?

To ja neviem. Ja takto naozaj nepremýšľam. Dnes prednášam o internú komunikáciu, teda ústrednou témou je pre mňa internej komunikácie. Nedávno ku mne prišla jedna dáma na terapiu s problémom, ako sa vysporiadať so sexuálnym zneužívaním, a v tej chvíli bolo práve toto mojím ústrednou témou. Ja vidím len malú časť sveta a na moje terapia chodia iba ľudia, s ktorými mám niečo spoločné, a s ktorými si máme navzájom čo dať. Teda som príliš vzdialený od toho, aby som si trúfol povedať, čo trápi spoločnosť ako takú. Viete, ku mne spoločnosť ako taká na coaching nikdy neprišla (úsmev), vždy ide o konkrétnych ľudí.

Na akú cieľovú skupinu svoje prednášky a semináre zameriavate? Môže sa k Vám prihlásiť ktokoľvek, alebo cielite prevažne na manažérov?

95% mojich seminárov má cieľovú skupinu ľudia. A 5% má tiež cieľovú skupinu ľudia, ale takí, ktorí už sú trochu poučení. Ide totiž o dvojročný výcvik – veľmi intenzívny cyklus sebapoznania. A ten jediný nie je úplne otvorený verejnosti v tom zmysle, že sa do neho môže prihlásiť ktokoľvek, bez toho by už mal niečo za sebou, pretože potom by to pravdepodobne bolo príliš ťažké. Je to naozaj veľmi intenzívne, človek sa pri ňom dotkne takmer všetkých tabu, ktorá v našej spoločnosti sú. Zároveň je výcvik ale miestami veľmi hravý a veselý, miestami ale aj veľmi hlboký a boľavý, skrátka intenzívnej práce na sebe samom, ktorá vedie človeka k slobode. Keď si uvedomíte, podľa akých vzorcov sa ľudia v spoločnosti správajú, tak zrazu uvidíte, že máte tú fantastickú možnosť sa rozhodnúť, či za týmto vzorcom pôjdete alebo si vyberiete niečo iné.

Akú myšlienku by ste oznámil dnešnej spoločnosti v tom zmysle, aby sa zmenila k lepšiemu? Možno vôbec nejakú takú vyzdvihnúť ako tú kľúčovú?

Jediné, čo ma k tomuto napadá, je jedna krásna budhistická veta: Kiež sú všetky bytosti šťastné. Ja totiž celkovo nevnímam spoločnosť ako zlú. Snažím sa moc nepracovať s pojmami ako dobré a zlé, pretože vlastne neexistujú. Veci sa stanú dobrými alebo zlými len vďaka tomu, že je tak pomenujete. A potom stačí odísť niekoľko tisíc kilometrov ďalej a všetko bude inak. Rovnaká vec, ktorú tu budeme považovať za správnu, je v inej časti sveta chápaná ako zlá. Mne spoločnosť príde celkom fajn. To prostredie, v ktorom žijeme, mne príde fajn, pretože my si môžeme vybrať, ako budeme žiť. To nie je otázka spoločnosti, to je otázka nášho rozhodnutia. Ak sa rozhodneme žiť v strese alebo v pokoji a mieri. Ale na druhú stranu, aj keď sa rozhodneme, že budete žiť v pokoji a mieri, je veľmi užitočné, že sa niekto rozhodne žiť v strese. Pretože potom máte šancu vidieť ten rozdiel a kontrast. Je to veľmi cenné, keď si niekto robí život zložitým. Nie teda pre tú dotknutú osobu, ale pre nás, kto sa na to pozeráme, pretože potom si môžeme povedať: Takto to asi nechcem.

Pane Sedláčku, veľmi Vám ďakujem za Vaše názory a prajem veľa úspechu vo Vašom ďalšom pôsobení!